Genitív od slova Vráble je „do Vrábeľ“ a nie „do Vrábľov“. Aj o takéto poznanie sme boli obohatení počas našej poslednej výstavy „vo Vrábľoch“.

Miestne kino vytvorilo autentickú atmosféru kapitalistického úpadku. Ošarpanej, ale funkčnej, budove schopnej fungovať vďaka grantu od Audiovizuálneho fondu vdýchla život skupina nadšencov ochotných nielen sa zapojiť do verejnej diskusie, ale aj variť a zametať.

Šošovicový prívarok s ryžou, alebo, ak chcete, po hindsky dál a neskôr tradičná slovenská kapustnica vhodná aj pre opitých vegetariánov umožnili, aby sme sa pokúsili nastaviť zrkadlo novembru ‘89.

Po tom, ako boli zrkadlá správne nastavené už stačilo iba čakať na návštevníkov a sme vďační, že prišli v tak hojnom počte a boli ochotní diskutovať o zrejmých aj menej zrejmých významoch vystavovaných plagátov. Možno k tomu prispela pivničná atmosféra provizórnej galérie a možno len cena vína (0,70 €/1 dcl) či azda nízky strop, ale po krátkom filme o utopických experimentoch amerického psychológa B. F. Skinnera zavládlo dusné ticho. Snahy kontrolovať ľudské správanie sú zrejme nevykoreniteľné a je dôležité sa o nich rozprávať rovnako v novembri ako v októbri.

Ťaživosť súčasnosti ostro kontrastovala s oslavou pádu komunizmu podobnej Kunderovmu doktorovi Havlovi po dvadsiatich rokoch a jeho kúpeľným dobrodružstvám. Optimistické spomienky však neprebili súhlasné pokyvovanie hlavou návštevníkov pri plagáte so sociálne ladenými blogmi Jána Kuciaka.

Bodkou za uhrančivým večerom bolo ranné stretnutie s občanom Levíc pri staničnom bufete. Po krátkej diskusii o tom, čo znamená slovo POLE na odznaku si objednal dvojdecku bieleho, spiklenecky sa usmial a opýtal sa ma, či poznám Infovojnu.

Určite nám treba diskutovať o tom, čo sme čakali, čo sme si sľúbili a čo by malo byť inak. Ale takéto diskusie musia byť vyvážené. Inak budú spiklenecké úsmevy odrážať realitu, zrkadlá-nezrkadlá.